Problém klimatickej zmeny a ako si spraviť zdravý pohľad na problematiku

Klimatická kríza je pojem, ktorý by sme vedeli definovať asi ako stav, kedy zmena klímy ovplyvní negatívne život na planéte do takej miery, kedy bude poškodenie nenávratné alebo značné v neprospech života na zemi. Je teda pochopiteľné, že by sme jej mali venovať pozornosť, zaujímať sa a aktívne sa podieľať na riešení problému. Problém aktuálneho naratívu konverzácie o klimatickej kríze však ale nabral rozmer, kedy reálne dáta a vedecké fakty sú často nahrádzané fantastickými a čím ďalej tým viac devastačnými následkami s tým, že médiá, politici ale aj iné verejne známe osobnosti sa predbiehajú, kto príde s horšou predikciou výsledku klimatickej krízy, kto opíše väčšie straty, kto naráta viac mŕtvych a kto dá nakoniec tragickejší podtón celej diskusii o klimatickej kríze.

Problém klimatickej zmeny a ako si spraviť zdravý pohľad na problematiku

Problém je, že to nie sú vedecky podložené fakty a ani zďaleka sa nepribližujú zisteniam, ktoré sú prezentované vedeckou obcou. Príkladom by sme mohli dať aj článok s nadpisom Slovensko v roku 2100: Extrémne horúčavy a tornáda, na lyžovačku zabudni” s obrázkom tornáda na poli, pričom najuznávanejšia organizácia zaoberajúca sa klimatickou zmenou pod OSN - IPCC vo svojom poslednom reporte o tornádach píše There is low confidence in observed trends in Chapter 3 Changes in Climate Extremes and their Impacts on the Natural Physical Environment Executive Summary 112 small-scale phenomena such as tornadoes and hail because of data inhomogeneities and inadequacies in monitoring systems.” kedy na takéto tvrdenia nielenže neexistujú relevantné dáta, ale pri bližšom skúmaní sa dozvieme, že dáta ktoré máme, musím odvíjať aj od zaľudnenosti krajiny, kedy automaticky väčší počet „zaznamenaných” tornád neznamená ich zvyšujúci sa trend, nakoľko menej ľudí na menšej ploche zákonite vidí menej tornád ako viac ľudí na väčšej ploche. Totiž nehovorme hneď, že tornád je menej ale určite nemôžeme tvrdiť, že ich bude viac, pretože ani najuznávanejšia organizácia na svete, NIE JE TOHTO NÁZORU. Predháňanie sa teda v tom, kto na konci roku 2100 pridá viac neodvrátiteľných prírodných katastrof nás môže teda viesť k dojmu, že na vyriešenie tejto nevyriešiteľnej situácie nám ostáva už len povolať Brucea Willisa ako vo filme Armagedon, pretože iba ten nám svojím obetavým a hrdinským činom dokáže zabezpečiť ďalšie bytie na planéte Zem…..

 

Celý naratív tohto rozhovoru veľmi dobre opisuje vo svojej knihe s názvom „FALSE ALARM” dánsky spisovateľ Bjorn Lomborg, preto, ak vás zaujíma viac príkladov toho, ako veľmi je táto téma zbytočne nafúknutá a kde sa vedecké poznatky úmyselne dezinterpretujú za účelom „fantastickejšieho príbehu” a väčšej sledovanosti, odporúčam siahnuť po tejto knihe alebo pozrieť jeho videá na Youtube.

 

Najväčším problémom celej diskusie je ale fakt, že je už teraz je otázka postavená, či demokracia prežije otázku klimatickej krízy a preto z pohľadu pravicovej, slobody zastávajúcej strany sme v tomto ohľade nemohli zostať ticho a skúsili sme spísať základné problémy, ktoré celá aktuálna diskusia o klimatickej kríze nesie. TOTO v žiadnom prípade netreba brať, že zmena klímy neexistuje a nemali by sme nič robiť, avšak príliš zveličené a prehnané dáta ženú ľudí do rozhodnutí, ktoré sú schopné byť v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami v hone, za pokrivenou ideológiou „neodvrátiteľnej skazy”.

 

Totiž, ak by ste teraz zakázali zo dňa na deň akékoľvek kácanie lesov, automaticky by ste tým museli nariadiť 1 000 000 000 ľuďom na svete, prestať používať drevo ako jediný zdroj tepla v dome alebo na varenie. Akákoľvek zvrátená idea toho, že globálne otepľovanie musia vyspelé štáty riešiť pre to, lebo za 100-200 rokov nebude možné získať obživu v subsaharskej Afrike tým, že investujeme niekoľko 100 biliárd - milión miliónov € na to aby sme ochladili svet z predpokladaných +4.7°C na +1.5°C a pritom tí ľudia už dnes nemajú čo jesť, nemajú pitnú vodu, nemajú elektrickú energiu, zomierajú na vyliečiteľné choroby, zomierajú na „indoor polution” spôsobeným kúrením drevom v dome a nespočet ďalších problémov, ktoré by sa za 1/2000 tejto ceny dali všetky vyriešiť. Nie nadarmo sa teda aj riešenie klimatickej krízy síce dostalo do „svetových udržateľných cieľov” ale ani zďaleka ho nenájdete v Top 5 a nenachádza sa ani v TOP 10 a nájdeme ho až na 13. mieste.

 

Kto by sa naozaj chcel zaoberať „riešením” klimatickej krízy, tak si môže prečítať prácu ľudí ako je napríklad William Nordhaus - jediný držiteľ nobelovej ceny z ekonómie za prácu v oblasti riešenia klimatickej krízy. Ak čakáte, že v tomto článku nájdete nejaké svetoborné riešenia ktoré ani najväčší vedci nedokázali objaviť - sklameme vás - nemáme ich, ale na druhej strane ich mať vieme. Ak by sme namiesto zbytočného investovania do technológií, ktoré už teraz vieme, že situáciu nevyriešia investovali viac do RnD (výskum a vývoj), podľa niektorých odborníkov aspoň dvojnásobok toho čo teraz (ekvivalentne 100 000 000 ročne) môžeme ako spoločenstvo prísť k riešeniam, ktoré budú na klimatickú krízu oveľa účinnejšie ako tie, o ktorých vieme, že nebudú mať skoro žiadny efekt. Logicky ak si zoberiete napríklad väčšina z top 20 najhodnotnejších firiem na svete pred 30 rokmi vôbec neexistovala alebo to boli iba firmy s malou trhovou hodnotou, prečo by sme teda nemohli očakávať, že firmy o 20, 30, 50 rokov vymyslia technológie, ktoré budú v riešení neporovnateľne účinnejšie a lacnejšie ako čokoľvek, čo vieme spraviť teraz.

 

Hlavne treba rozmýšľať racionálne, s chladnou hlavou a nie emočne, masírovaný polopravdami z médií a všelijakých „greenfluencerov” čo ponúkajú riešenia, ktoré majú pramalý význam z globálneho hľadiska, ale svojou agresivitou si získali v spoločnosti miesto „mienkotvorných” autorít, ktoré nemalá skupina mladých nasleduje a využívajú svoje postavenie na dobre platené spolupráce a všestrannú mediálnu kampaň. Napríklad 68% Američanov v prieskume nie je ochotných zaplatiť za riešenie klimatickej krízy viac ako 10$ mesačne - vláda však prisľúbila minúť viac ako 1500$ na každého jedného Američana ročne na najbližšie 4 roky. Je teda vtipné, akým spôsobom sme sa dostali k situácii, kedy jedna malá ale pritom najhlasnejšia skupina dokáže diktovať celonárodnú politiku s tým, že to samozrejme zaplatia všetci.

 

Spôsobené je to však prevažne magnitúdou toho, aký priestor dostávajú zástancovia zelených riešení v médiách a to, že z „greenfluencingu” sa stal trend, za ktorý sa podpíše každý, pokiaľ to samozrejme bude zaplatené z peňazí všetkých ostatných. Z ekonomického hľadiska neexistujúcej bezodnej kasy však vieme, že zákonite, keď chceme minúť peniaze niekde, nemôžeme ich už minúť inde a ľahko sa nám teda môže stať, že peniaze, ktoré by sme vo svete mohli využiť prospešne, rozumne a s cieľom čo najefektívnejšie a najviac pomôcť svetu alebo svojmu okoliu, minieme veľmi neefektívne, veľmi nerozumne na riešenia, ktoré vlastne ani nie sú také potrebné, ako si všetci myslia, len kvôli tomu, že tá rozumnejšia časť obyvateľstva nespravila nič pre to, aby s tým bojovala a bola len mlčiacou väčšinou dávajúca priestor poblázneným fanatikom, ktorí zo svojho bytia 21. storočia nepoznačeného žiadnou vážnejšou krízou, nevedia za čo by v živote mohli bojovať a namiesto toho aby pridali ruku k dielu, vyštudovali odbor, v ktorom môžu prísť na prelomové zistenie alebo objav, akým by sa táto kríza dala riešiť lacnejšie alebo efektnejšie, protestujú, manifestujú a skandujú za názory, ktoré nie sú podložené vedeckým, logickým a ani iným fundamentálnym základom, aby sa cítili lepšie a tvárili sa pred kamarátmi, že ich život má zmysel.

 

Skúsme sa teda pozrieť na to, akým spôsobom by sa debata o klimatickej kríze nemala uberať a na čo si dať pri jej riešení dať obzvlášť pozor, respektíve dajme si na stôl zopár faktov.

 

DO IT LESS

 

Jedným z najčastejších argumentov, ktorí klimatickí aktivisti opakujú neustále dokola je - DO IT LESS. Menej lietajte, menej jedzte mäso, menej choďte na dovolenky, menej kúrte, menej produkujte odpadu, menej, menej, všetkého menej…. Má to vôbec nejaký zmysel?


            Nejaký určite áno ale tu sa dostávame do zaujímavejších tém. Rok 2020 s príchodom pandémie COVID-19 bol asi pre každého z nás rokom, kedy sme si odopierali vo svojom živote najviac. Nešli sme na dovolenku, nechodili sme do reštaurácií, fabriky boli zatvorené, auto ste vytiahli raz za mesiac lebo sme mali home-office a nebolo tomu inak ani po celom svete. Výsledok?

 

 Prestížny časopis NATURE vo svojom článku hovorí, že za rok 2020 sme zredukovali počet vytvorených emisií o 6,4%. Bravo !!! 6,4% je pre niekoho veľa, pre iného málo - úprimne, veľa klíma aktivistov dúfalo, že to bude viac, hlavne aj z toho dôvodu, že sa hlásajú k znižovaniu emisií o 7% ročne až do roku 2030. Áno, čítate správne, ani aktuálna najväčšia svetová pandémia, ktorá kosila celý svet a nejeden človek z toho mohol zošedivieť, prísť o prácu, skrachovať alebo to už vôbec psychicky nerozchodiť nebola dostatočne silná na to aby sme si splnili ciele ktoré sme si nastavili v Parížskej dohode. Vedomie, že pandémia v roku 2020 ani vlastne nebola dostatočne silná na to aby sme reálne splnili ciele o ktorých hovoríme však zatieni myšlienka, že sme sa z nej krvopotne (snáď) dostali a nabiehame na normálny režim - je však rok 2021 a emisie by mali tento rok klesnúť o ďalších 7% - ekvivalentne by sme potrebovali viac ako 2 takéto pandémie za tento rok. V roku 2030 by sme potrebovali ekvivalentne niečo ako 12 pandémií Covid-19 po celom svete, čo už je enormne extrémne nepredstaviteľné pre hocikoho z nás.

 

Ak niekto má záujem robiť dobrovoľne menej a dúfa v to, že by to mohlo vyriešiť problém - dáta ukazujú, že sú to bezpredmetné riešenia, ktoré na konci dňa budete robiť len aby ste zo seba mali lepší pocit.


            Dalo by sa to zarámcovať aj napríklad tak, že chceme bojovať proti plastom - odstránime teda plastové tašky v obchodoch a nahradíme ich „ekologickejším” papierovým alebo bavlneným variantom. Máme zo seba dobrý pocit, že sme niečo spravili, až do kým na rad neprídu vedci, ktorí povedia, že napríklad taká bavlnená taška musí byť použitá aspoň 7 - 20 tisíckrát aby sa vyrovnala ekologickej záťaži LDPE taškám. Áno rôzne vedecké články sa už snažili nájsť chybu na tejto štúdii, ale aj najväčší skeptici tieto čísla dokázali skresať na cca 50-3800 použití na to aby to malo „rovnakú ekologickú záťaž”. Áno, pri rozdielnych postupoch môžete vyjsť s rozdielnymi výsledkami ale nakoniec ak chodíte nakupovať každý druhý deň tak sa vám môže stať, že ak celý rok budete používať jednu bavlnenú tašku, bude to rovnaký ekvivalent ako keby ste každý jeden deň kúpili novú LDPE tašku a po nákupe ju vyhodili. Totiž, skôr by sa dalo povedať, že ak vy a váš sused používate tieto rozdielne 2 postupy - vaša záťaž pre túto planétu je úplne rovnaká, ale na rozdiel od suseda to vy môžete robiť z presvedčenia, že tým pomôžete planéte, a zazlievať tomu druhému, že on jej škodí.

 

Banalizovanie

 

Ak by sme skúsili zobrať do úvahy slová samozvaných etalónov „klima-cnosti”, mohli by sme sa nazdávať, kde vzniká problém s klímou ak všetky riešenia vieme vykonať čarovným lusknutím prstu. Totiž, na najjednoduchšie otázky bývajú vždy najzložitejšie odpovede. Napríklad v novom filme s názvom „David Attenborough: Život na našej planéte” by ste dostali po 59 minútach jednoduchú odpoveď, že predsa vyriešiť klímu je tak jednoduché  - jediné čo treba spraviť sú tie správne rozhodnutia. Napríklad máme možnosť produkovať na svete denne viac ako 3 000 TW energie iba zo slnka a podľa všetkého ju treba iba využiť.

 

Aktuálne však zo slnka ťažíme iba 627 GW, čo je viac ako 4 500 násobne menej. Len v skratke, nielenže aj podľa ZSE je návratnosť tak 10 rokov, okrem toho, treba rátať aj s tým, že musíte dostať dotáciu 1 300€ od štátu, musíte mať dobrú polohu a panely musia byť správne nasmerované, nehovoriac o rozdieloch v letnej a zimnej slnečnej energii v miernom pásme. Reálne každá jedna táto premenná drasticky znižuje počet užívateľov, ktorým sa to oplatí alebo u ktorých by to aj spoločensky dávalo ekonomicko-ekologický zmysel. Touto témou sa budem podrobnejšie zaoberať v nasledujúcej kapitole, ale skúsme sa vrátiť na domácu politickú scénu a skúsiť si rozobrať rovnaký príklad, len v našich podmienkach.

Jeden zo signatárov petície “klíma ťa potrebuje” napísal článok do denníka SME, s podtémou Individuálne zmeny proti klimatickej kríze nestačia”, v ktorej opisuje napríklad aj to, že v roku 2017 každý jeden človek na planéte vyprodukoval 4,7 tony CO2 a na to, aby sme udržali otepľovanie planéty maximálne na úrovni 2°C musíme do roku 2050 znížiť uhlíkovú stopu na 2,1 tony na jedného človeka. V princípe nie je ťažká matematika si povedať, že to je „niečo viac ako o polovicu”. Problém však nastáva, ak sa snažíte ilustrovať riešenia typu, že ak prestanete používať osobný automobil, znížite svoju uhlíkovú stopu o 2,5 tony CO2 ročne. Logicky teda môžeme povedať, „že to stačí”. Problémom sú však aktuálne čísla.

 

Ako iste môžete vidieť v tabuľke, celkové zaťaženie na jedného človeka na Slovensku  je niečo okolo 8 ton CO2 a nie 6,5 ako tvrdil autor článku (ak čísla z roku 2017 do roku 2018 nestúpli o viac ako 20%) a cestná doprava (osobná, nákladná a autobusová) na Slovensku vyprodukuje niečo cez 16,9% všetkých slovenských emisií a z toho osobná doprava činí iba 9,3%. V reálnych číslach to v skratke znamená, že celá osobná automobilová doprava všetkých Slovákov ročne predstavuje niečo okolo 4 050 000 ton CO2 a celková pozemná, osobná aj nákladná a autobusová doprava, predstavuje 7 350 000 ton CO2. Matematicky teda ak toto množstvo vydelíte aktuálnym počtom „vozidiel registrovaných na území SR” (čo v roku 2018 činilo niečo cez 3 200 000 kusov) dostanete sa niekde k 2,3 tonám ročne na jedno auto.

 

Tu sa nám to ale však zamotáva - nákladnú dopravu ovplyvniť vieme asi veľmi ťažko. Zásobuje nám potraviny do obchodov, dováža a vyváža tovar, prepravuje ľudí medzi mestami a asi ďalej s vymenovávaním dôvodov, prečo jej „redukciu” vlastne nemôžeme vôbec brať do úvahy pokračovať ani nemusím.

 

Ostáva nám teda pracovať iba s číslom 9,3% - 4 050 000 ton CO2. Ak by sme si mohli dovoliť - lepšie dáta nemáme - že v roku 2020 je evidovaných niečo cez 2 350 000 vozidiel kategórie M1 (osobné vozidlo) tak sa vám zníži množstvo emisií na 1 auto na 1,7 tony, pričom takéto osobné auto musí za rok denne prejsť, pri pesimistickom odhade 200g/km (priemer sa pohybuje niekde medzi 90-180g/km) aspoň 23 kilometrov.

Rozdiel však nastáva na koncovom prepočte - autor článku teda navrhol, že ak produkujeme 4,5 tony ročne a obmedzíme používanie auta - je to 2,5 tony, treba našu emisnú stopu znížiť na 2,1 tony, tak to na Slovensku vieme eventuálne vyriešiť nepoužívaním áut. Realita však ukazuje, že aj keby sme vypli všetky osobné automobily na Slovensku, určite neznížime počet emisií „o polovicu” ale na druhej strane sa nedostaneme ani na spomínaných 9,3% nakoľko prechod ľudí na iný druh dopravy ekvivalentne zvýši, nie však až do takej miery, zaťaženie na strane autobusovej a inej dopravy.

 

Áno, pravda, článok hovorí, že to nestačí, presne tak, ako vravíme, že to nestačí tiež ale na druhej strane porovnávanie 50%, 30%, 10% alebo 5% je naozaj obrovským rozdielom v celkovom prepočte znižovania emisií a komplexného pohľadu na vec. Áno, autor článku píše okrem iného aj o tom, že by bolo treba zlepšiť aj autobusovú dopravu, mať ju kvalitnú, dostupnú a ideálne uhlíkovo neutrálnu ale čím hlbšie sa nad tým zamyslíte, tak najväčší efekt bude mať modernizácia takejto dopravy iba v tých najľudnatejších mestách a môže sa stať, že takouto politikou by sa celé Slovensko „zložilo” na elektro hypermoderné autobusy do Bratislavy a nožnice regionálnych rozdielov by sme takouto politikou už nikdy nevedeli zavrieť, peniaze pôjdu tam kde majú najväčší papierový efekt, nie tam kde ich ľudia potrebujú najviac.

 

Nehovoriac o sociálnom rozmere, kde práve ľudia, ktorí patria do skupiny obyvateľov s nižším príjmomna Slovensku sú viac krát odkázaní na automobilovú prepravu, nakoľko sa môže jednať o robotníkov na stavbe alebo iných manuálne pracujúcich ľudí u ktorých asi ťažko predpokladať, že presedlajú na autobusovú dopravu, ktorá možno u nich v obci chodí 2x za deň (ekvivalentne v časoch, ktoré sú nevyhovujúce pre prácu, nakoľko môžete začínať príliš skoro, alebo končiť príliš neskoro a autobus vám do miesta bydliska proste v tom čase aktuálne nechodí). Nesmierne farizejské to však príde z úst napríklad aj autora článku, ktorý býva v meste kde chodí viac ako 60 rôznych autobusových spojov s priemernou dĺžkou čakania 7 minút a od miesta práce to má aj na bicykli 15 minút.

 

Nakoniec si presne povieme, že ideálne by bolo ak by sme spravili …. no najlepšie všetko a hneď zajtra - z ekonomického hľadiska však vieme, že tieto veci nevieme spraviť ani hneď a v žiadnom prípade ani všetky, preto treba prioritizovať, ktoré by mali najväčší efekt (obmedziť napr. oceliarne ktoré sú sami o sebe 20% znečisťovateľom) a ktoré sú ekonomicky najefektívnejšie (50 malých riešení môže byť v konečnom dôsledku ekonomicky výhodnejších ako 1 veľká investícia, nehovoriac o férovosti a iných aspektoch ktoré treba zobrať do úvahy) a nakoniec sa pozrieť aj na ľudí čo tu žijú - aby sa bohatí v bohatých mestách nebili do pŕs, že treba znižovať emisie CO2 pretože planéta „smeruje do záhuby” a niekto má stále v dome 7°C v noci a bojuje denne o kvalitný život, ktorý mu niektorí presadzujúci takúto politiku nikdy nebudú chcieť dopriať.

 

Zlá politika - zlé rozhodnutia

 

Rok 2021 by sa doposiaľ dal označiť ako prelomový pre naratív konverzácie ohľadom klimatickej zmeny. Okrem historicky najchladnejšieho apríla od roku 1922 sme si mohli na domácej európskej pôde pozrieť tesné minutie blackoutu v susednom Rakúsku, kde nepravidelná a nespoľahlivá dodávka elektrickej energie spôsobená poklesom intenzity vetra na dlhšie obdobie nútila našich susedov využiť záložné zdroje/požiadať partnerov o pomoc.


            Takýto luxus však nemal nás zaatlantický partner a v americkom Texase si zažili niečo, čo by predvídať nevedel ani najväčší odborník - aj keď niektorí na obdobnú skutočnosť upozorňovali už dlhšie. Všetci vieme, že s prechodom na “obnoviteľné energie” prichádzajú aj otázky, čo v momente ak v zimných mesiacoch využiteľnosť solárnych panelov klesá a pridá sa k tomu aj slabý vietor - energia z obnoviteľných zdrojov je práve kvôli týmto faktorom mimoriadne nestabilná. V prípade Texaského polárneho vortexu (prudkého ochladenia spôsobeného prerazením arktického vzduchu do mierneho podnebia) si vieme názorne ukázať, prečo sú dôležité rozumné a nie unáhlené rozhodnutia.

 

Ako môžeme v tabuľke vidieť produkcia elektrickej energie z deklarovanej hodnoty 165 000 MW/hklesla v tomto období na ledva 31 000MW/h čo je pokles o viac ako 80%. Môžeme sa kľudne sporiť o tom, čo konkrétne malo za následok texaský Blackout - na druhej strane je to vždy kombinácia rôznych faktorov a aj to, že prechod na obnoviteľné zdroje sa ukázal byť nespoľahlivý (o čom odjakživa všetci vedia), nízke teploty neumožňovali naplno využiť aj najviac zastúpený zemný plyn a veľmi narýchlo a v tomto príklade aj nerozumne odstavené uhoľné elektrárne (ktoré boli zavreté primárne z ťaženia ekofašistov) docielili spoločný efekt toho, že texas po niekoľkodňovom blackoute počíta straty na viac ako 200 000 000 000 dolárov a má na svedomí viac ako 50 mŕtvych. Aktuálne však Texas trvá na odstavení ďalších 6 800 000 GW/h z uhoľných elektrární a prechod na obnoviteľné zdroje ako vietor alebo solár. Tabuľka taktiež ukazuje, koľko elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov by sme museli „mať” aby sme si mohli dopriať „luxus možného poklesu o 80%”. Veľký obrat nastal aj v plánovanej politike prechodu na “obnoviteľné zdroje” čo najskôr, a zrazu sa hľadajú aj udržateľnejšie riešenia ako napríklad kombinácia obnoviteľných zdrojov a batérií alebo pomalší prechod spolu s rozširovaním menej škodlivého zemného plynu.

 

Udržateľná energia - čo obnoviteľné zdroje

 

V predchádzajúcom článku ste si mohli prečítať krátky úvod do toho, ako sa treba na zdroje elektrickej energie pozerať - čiže ideálne tak, že nejde primárne o to, čo „letí”, čo je „trendy” a čím získam najväčšiu podporu laickej verejnosti, ale treba hľadať riešenia ktoré majú hlavu a pätu a nesklamú vás ani v najhoršej situácii. Tak ako vraveli odborníci už od počiatku, energia z obnoviteľných zdrojov vie byť veľmi nespoľahlivá v niektorých segmentoch alebo na druhej strane veľmi nesprávne interpretovaná.

  

Ako vidíme v tabuľke, obnoviteľné zdroje energie tvorili v EÚ v roku 2019 15% - na druhej strane solárne a veterné elektrárne však vyprodukovali iba 3%. Valná väčšina obnoviteľnej elektrickej energie vyprodukovanej v roku 2019 išla z “biomasy”, teda dreva - ktoré pri pálení produkuje viac CO2 ako zemný plyn alebo aj uhlie. Prechod na obnoviteľné zdroje energie nie zákonite znamená aj prechod na čistejšiu energiu. Skúsme si teda pozrieť na jednotlivé zdroje energie a ich efektívnosť. Nemusíme však ale hovoriť o tom, že každá z týchto elektrární má svoje výhody a nevýhody hlavne čo sa lokácie týka, preto také príbojové elektrárne ktoré produkujú energiu z „vĺn” asi na Slovensku nikdy neuvidíme ale skôr sa zameriame na tie „bežné”. Nebudeme ale rozoberať „efektívnosť” a to, či výroba nestojí viac ako nám to vie energie vygenerovať a „ušetriť”.

 

Solár a vietor- hlavným problémom soláru - prioritne pre mierne podnebné pásmo - je fakt, že slnečná energia v zime a v lete je úplne neporovnateľná. Hneď druhým faktom je to, že cez noc slnko nesvieti, čiže plný rozsah energie máte iba 25% času a to iba cez deň v lete, a i to by sme vedeli ešte okresať, lebo plné slnko máte iba na poludnie, čiže celkový pomer klesne na 10-15%. Teda sa dá nazvať, že v lete na poludnie solár vyprodukuje energie viac ako by sme potrebovali a v noci a cez zimu musíme zháňať energiu niekde inde. O troška stabilnejší ako solár je vietor, ktorý dokáže produkovať energiu aj počas noci ale už v predchádzajúcom článku sme si ukázali, aké extrémy vedia nastať ak sa spoliehate na tieto 2 nespoľahlivé zdroje. Riešením by však bolo, ak by sme vedeli takéto jednorazové výpadky „zasanovať” elektrinou z batérií. Toto riešenie sa však ukazuje ako nerealistické v dnešnej dobe - samozrejme treba investovať do RnD a uvidíme kam nás cesta zavedie. V dnešnom meradle však na príklade amerického Texasu by sme si mohli dať názorný príklad.

Ak by Texas chcel prejsť na 100% obnoviteľné zdroje potreboval by batériu so schopnosťou uschovať 13.6 TW/H elektriny. Spoločnosť Tesla v Nevade má kapacity na výrobu 35GW/H batérií každý rok a aktuálny nedostatok počas Blackoutu bol 1600 GW/H, čo by Tesla stihla zasanovať za 46 rokov pri plnom nasadení kapacít aj s inštalovaním a nabitím pred touto udalosťou. Priblížiť sa k 13,6 TW/H v „ALL RENEWABLE” režime bude Tesla potrebovať 388 rokov na výrobu batérií LEN PRE TEXAS. Nejde teda o to, že sa to „nedá” ale skôr sa naozaj pozrime na čísla a aj keby sme nedajbože akýmkoľvek spôsobom zvýšili kapacitu 100 násobne, vyriešime tým problém iba jedného jediného štátu a stále to bude trvať 4 roky.

 

Potreba „BASELOAD” energiu ako silného základu pre aspoň čiastočný prechod na obnoviteľné zdroje je teda naozaj otázkou, ktorú budeme v budúcnosti musieť riešiť oveľa zodpovednejšie na predchádzanie obdobných udalostí.

 

Tabuľka nám krásne ukazuje ako vyzerala „spoľahlivosť” elektrickej energie počas texaského Blackoutu, preto podľa všetkého bude treba investovať aj do 4 generácie jadrových elektrární alebo iných zdrojov „spoľahlivej” elektrickej energie.

 

Zaujímavú rolu pri tomto všetkom si nájde aj samotný vodík - jedná sa totiž o palivo, ktoré sa dá transportovať, čiže okrem využitia v doprave určite môže slúžiť aj ako záložné palivo v prípade núdze. Jeho emisie sú nulové a „by-productom” je voda. Vodík vieme vyrobiť za pomoci „nadbytočnej” slnečnej energie v letných dňoch a využívať pri menšej produkcii elektrickej energie v zime. Vodík tak isto vieme vytvoriť aj za pomoci elektrickej energie produkovanej aj z jadrovej elektrárne - preto vodík delíme na tzv. modrý a zelený. Základom však je ale fakt, že sa taktiež jedná o „bezemisné” palivo do ktorého sa určite oplatí investovať energiu a peniaze na výskum, tak isto ako aj bežné obnoviteľné zdroje v kombinácii s batériami alebo aj 4 generáciou jadrovej elektrárne. Experimentálnejšie už sú fúzne elektrárne alebo elektrárne ktoré nepoužívajú ako svoje palivo urán.

 

Koľko to stojí?

 

Veľa. Veľmi veľa. Ak by sme zobrali dáta z Nové Zélandu, tam samotná vláda, ktorá aj tak má v obľube dať ešte “optimistické” čísla povedala, že do roku 2050, tj. za 30 rokov bude celková čiastka za prechod na uhlíkovú neutralitu niečo medzi 52 000 000 000 až 113 000 000 000 $ čo je ekvivalent 9,9 až 21,2% HDP.Problém však je, že podľa Worldmetra má Nový Zéland rovnakú produkciu emisií ako Slovensko a v našich číslach pri sume 113 000 000 000 sa bavíme o kompletnom rozpočte na celé zdravotníctvo na skoro 15 rokov a predstava, že by ste museli škrtnúť už teraz podfinancované zdravotníctvo o polovicu rozpočtu na najbližších 30 rokov, aby Slovensko naplnilo ciele Parížskej dohody je totálne sci-fi.

 

Ak by ste sa chceli ale spýtať, kde na to vziať peniaze tak Európska únia prišla s veľmi zaujímavým riešením. Neberte ma zle - je skoro 100% šanca, že si určitú časť týchto peňazí zaplatíme z vyšších daní alebo iných poplatkov. EÚ však prišla s návrhom, že by požičala na finančných trhoch a poskytla tak európskym krajinám peniaze vo forme pôžičiek práve na tieto ciele. Určitá časť by však bola splatená tzv. karbónovou daňou, čo by v praxi znamenalo, že firmy, ktoré vyrábajú tovar, ktorí sa dováža na územie EU by museli platiť daň za uvedenie takéhoto výrobku na trh. Táto daň by teda slúžila na splácanie pôžičky, ktorú by sme si požičali na naplnenie týchto cieľov. 

 

Výsledok? Áno, Európa (Európa ako celok, nie Európska Únia) so svojimi 17% emisií zachráni planétu tým, že bude zdaňovať výrobky všetkých ostatných krajín, ktoré dokopy produkujú 83% všetkých emisií. Samotná bodka celej logiky je fakt, že EÚ si vlastne požičia na „globálnych” trhoch, čiže aj za pomoci USA a Číny, ktorým chceme nakoniec zhoršiť konkurencieschopnosť na našom trhu - aby sme im mohli splatiť pôžičku, čo si od nich požičiame…

Najvtipnejšie na celom výsledku Nového Zélandu je fakt, že 77% ľudí žiada, aby vláda spravila niečo s klimatickou krízou ale iba 32% je ochotných za to platiť viac, kedy vidíme, že iba jeden z 3 ľudí je ochotný aj prispievať na riešenie klimatickej krízy namiesto diktovania toho, čo, kto a kde má spraviť.